PRA(V)DA

Obyčajný deň. Pracovný. Máme ráno dva  pohovory. Jeden kandidát spotený, druhý príjemný (dokonca nespotený) a dojem na mňa urobil veľmi fajn. Stále sa obzerám za seba, lebo ma tam čosi ruší. Viac a viac. Vidím veľkú bielu tašku s nápisom PRADA a tak prirodzene bez predsudkov k veľkým značkám- moja zvedavosť rastie. Odíde aj posledný kandidát ,zavrú sa dvere na kancelárii a ja vravím svojmu šéfovi, ktorý si zatrieďoval tváre k jednotlivým životopisom:
" Is it something from Prada in that bag or it is just bag?"
" Just bag."
" Ok, so I want it!"
Zhrabla som papiere a odišla. Myslím, že som na ňu aj zabudla, až keď sa dnes objavil vo dverách kancelárie aj s tou taškou, začala som sa hrozne smiať...


Viete, máme fajn kórejského šéfa. Myslím, že kultúrne rozdiely sme už prekonali a halušky už tiež jedol. Je trochu svojský a často trieska dverami na našej kancelárii a je trochu vzťahovačný ako každý muž. Ale v celku- ak raz odíde hen- dopreč, tak verím, že nám bude aj trochu úzko. Viete, papierové tašky s nápisom Prada asi len tak ľahko pýtať nebudem.
...
Obyčajný večer. S Bumpkinom pri hlave. Ťažko dýcha a tvrdí, že to je z únavy (nie z astmy). Oddychujeme totiž viac než predtým. Je to muž, ktorý zmenil prácu a tak vesmír sa zastavil a čaká na jeho pokyny. Bez ohľadu na to, máme čas na seba. Pomedzi slová,vety a otázky padla aj jedna- skoro rečnícka,ktorú by som nikdy nečakala: "Kedy  ti ja budem môcť kúpiť drahú a kvalitnú tašku?"
Muži sa nepýtajú. Muži konajú. Ak nekonajú hneď, majú na to dôvod. A tak Bumpkin, včera som sa len milo usmiala dnes ti píšem, že tašku už mám. Je síce papierová, ale o to milšia...

A tak, dík chlapi. Tešíte ma. Pra(v)da je to, úprimne.

PS: ponarodený darček od seba samej, tá bunda je bunda najlepšejšia!