Ešte stále

Ešte stále ju mám. Kvitne, akoby som ju dostala včera. Kvitne, akoby som ju nútila, sebecky, lebo jej prítomnosť ma teší.
...
Kvety ma tešia, i keď ich doma nemáme, lebo som známa tým, že čo sa u nás zabýva, to za chvíľu zhynie. Ale myslím, že o tom som vám už písala. Tak si kupujem aspoň kvetinové textúry, aby som sa cítila ako víla. Ha! Ktorá z nás by sa nechcela chvíľu ako víla cítiť?
...
Ešte stále premýšľam nad tým, akí sme. Živí s červenou v žilách. Silou kvitneme, hráme sa. Padáme slabí, vstávame ešte slabší. Silnieme časom a s časom slabneme. Chceme byť večne krásni, chceme sa podobať všetkým a blízkych nútime, aby sa podobali na nás. Iba trochu im nastavíme dokonalé zrkadlo, slovami ich obnažíme "vidíš  prečo taký si, vidíš preto taká si". A pritom, sme to my. Slabí, obyčajní. Dokonale zakvitnutí predstavami. Ako tie textúry papierové...
....
Nalepila som pár farebných papierov na zadné strany obrázkov. S malými odkazmi, so slovami som sa pohrala. Príde mi to, že to je večné, že sa o to dokážem postarať viac než o tie kvety. Dokonalá predstava podfarbená papierovými ružami na mojom stole. Dokonalá chvíľa s kvetinami, ktorých prítomnosť ma teší. Živé s červenou v žilách...Podobáme sa.