Staré JA

Niečo vyše hodiny som sedela nad svojím starým JA. Otvorila ho, zhodnotila,  že boli isté časy a isté časy sa minuli. Zmizli. Tak to proste býva. Staré MY sa šúpe ako suchá pokožka, staré JA zmenilo sa v čase na prach. Ani neviem, kedy sa to stalo. Dni rátam počtami kúpeľov a počtom spláchnutí. Seba a svojho staršieho ja.
Niečo vyše hodiny som sedela nad svojimi starými kresbami. Nad všetkými, ktoré som predala, ochkala nad tým, že čosi...kdesi...Snažila sa vykradnúť pozostatky čohosi výtvarného. Sledovala textúry, sledovala to, ako moje staré JA hralo sa s farbami.
Som zástanca toho, že človek by sa nemal vracať k ničomu. Dívať sa dopredu, objavovať nové, to je to, čo život robí životom. To je to, čo v mnohom nás naplní...
Niečo vyše hodiny nad tým premýšľam, že kedy som tam objavila len tú jednu jedinú komnatu starého JA, ktorú potrebujem...to ostatné, nech si ostane pochované časom, spomienkami.

Duša selektovať nevie.
Bohužiaľ.