Obláčikové ovečky

Bumpkin mi vraví, že sú vonku krásne mraky. Vraj úplne magické a také ešte nevidel.
Kým som odpísala na nejaké maily a uchlipla si z kávy, boli preč.
Vyšla som von a predsa len som si niečo zachytila do foťáku. Aspoň jeden, ten najviac dramatický, ktorý bol rovno predo mnou.
Stál tam a bolo jasné, že z neho pred chvíľou ešte pršalo. Ale chvíľa už prešla, a mrak sa pomaly rozpadal a stávala sa z neho nadýchaná obláčiková ovečka.

Náš Leusko a Dasty ku mne pribehli a nejaký mrak ich vôbec nezaujímal. A nezaujíma ich ani to, ako ich vnímam ja. Ako ich vidím. Ako pomaly ale isto vnímam ich šediny. Ako vidím pokrútené kĺbiky a vypadanú srsť a vravím si, že čas je naozaj neúprosný, a tých 11 rokov ich a môjho života, uletelo tak veľmi rýchlo. Mám pocit, že to trvalo tak krátko, ako tá chvíľa, kým sa z mraku stala obláčiková ovečka...


Och, prepáčte. Musím už ísť. Tí dvaja strašne pri bráne štekajú. Zdá sa, že pri ochrane teritória sú večne mladí. Ovečky moje.