Keď sme deti snívame o tom, čo z nás raz vyrastie. Aké povolanie budeme robiť, a je jasné, že fantázii sa v rannom veku medze nekladú.
Ja som vždy snívala o tom, že budem umelec. Akože, v tej malej hlávke som si vôbec neuvedomovala, čo to obnáša, ale cieľ bol jasný- celý život si kresliť.
No, a z toho veľké sna, že si budem kresliť po papieroch, som sa prehupla až do kreslenia po ľuďoch. A úprimne vám poviem, to by ma nenapadlo ani v živote!
Na to je moja myseľ až príliš realistická, aby si vôbec predstavovala kreslenie po ľuďoch a zanechávanie svojho rukopisu pod kožou. V tej tenkej vrstve, ktorá tam naveky s vami ostane. V dobrom aj zlom...
Poviem vám, je to zvláštna práca. Za tie dve a viac hodín sa to skôr prehupne do nejakého terapeutického okienka, a niektorí klienti po sedení veruže majú zrazu aj farbu v lícach... A zo strachu to asi nie je...
Terapia tetovaním.
Môžem to tak nazvať?
...
Keď som bola malá mala som ešte jedno povolanie, o ktorom som snívala.
Chcela som liečiť ľudí...
Tak, ktovie, či aj tento sen sa splnil...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára