Vek-ne-vek

Celý deň som premýšľala nad tým, že ako vám to povedať. Priznať sa, že nie som celkom typická blogerka (alebo čo to tu robím ).  Nespadám do kategórie do dvadsať a dokonca ani dvadsaťpäť (dokonca v ani v háemku som nikdy nebola a vážne som netuším,čo je in).
Myslím však, že neexistuje  pravidlo, kedy je správny čas začať deliť sa o svoj život či rolu, ktorú v ňom hráte, ale viem, že v tomto sa obmedzovať nebudem. Aj napriek mojej nevedomosti zo sveta výpredajov a kapkejkov. Som tu.  Vek-ne- vek, píšem ako vidím a cítim.
Vôbec nezastávam názory typu "ku mne sa to už nehodí" a "z tohto som už vyrástla". Myslím, že ak existuje nejaká vnútorná sloboda, moja bude určite v slovách a v čiarach na papieri. Nikdy som sa nehanbila za ne a možno sú často dedinské a niekedy od veci, ale moje. Vek-ne-vek. Som zrelá, aby som sem tam vypustila múdro- detinskú vec.  Vek- ne- vek, je čas prestať si okusovať nehty!
Aby som to  však zhrnula,  celý deň mám v žalúdku kopec tiramusu, čokolád a keksov. Pár objednaných malovátok. V ušiach mi znie kolegov song č.1, konateľov skorosong č.2, poslanú výplatu na účet a kopec odkazov na FB nástenke. Aby som to zhrnula, dnes mám 31. Vek-ne-vek. Ts.

ďakujem všetkým (za všetko)

PS: Vek- ne- vek, je čas dať dole fúzy.