Sme také bludičky. Uzatvárame dvere na sto zámkov, len preto, aby sme chvíľu mohli byť sami. A potom zrazu hľadáme z toho všetkého východ a čakáme, že vonku bude niekto stáť, kto nás silno objíme a povie "no konečne, toľko som sa ťa načakal".
Okamih sa valí za okamihom a my v nich blúdime a snažíme sa zas a znova nájsť smer. Ľudí, čo sme stratili, ľudí, čo sme už našli a časom ich hlas v telefóne stratil na intenzite. Izby, slová, premenlivé počasie, správy i odkazy, rýchliky i pomalé autobusy. Zblúdili sme, zišli z cesty. Stratili sme a znovu našli. Jeden druhého i samých seba.
Sme bludičky stratené medzi betónovými mestami, medzi tými, čo sa ponáhľajú, medzi tými šedinami a ďakujeme za každú farbu, ktorá k nám zablúdi...
PS: tieto dni blúdim vo svojom prapodivnom ateliéri a premýšľam nad všetkým možným.
ach krásně napsáno! a ta taška je úžasná!
OdpovedaťOdstrániťďakujem velice :*
Odstrániťv polovici textu som si uvedomila, že po každej prečítanej vete som si v duchu povedala "presne tak".. mojeee, krásne si to napísala :))
OdpovedaťOdstrániťbludička,ty? bezfarebná k tomu? ta vitaj :*
OdstrániťJeden obrážčok krajší ako druhý!!!
OdpovedaťOdstrániťsaška ďakujem.drobnosti radosti :)
Odstrániť