Nematka

Milé kamošky, teraz práve som mala žehliť. Ale mám toľko myšlienok, že jednoducho, dám im  prednosť a vy pochopíte prečo. Oslovila som vás milé kamošky, lebo tieto riadky budú venované ženám. Nám- bytostiam, ktoré sa zrodili s dušou, aká sa len tak nevidí, s krásou, ktorú svet nevídal. Často zatracované, považované za slabšie, považované sa domáce pani, upratovačky, považované za bosorky, hodnotené podľa výstrihu a tukom v oblasti pásu...

Včera som dostala na instragrame otázky, či plánujeme s Bumpkinom bábo. Nehovorím o tom často, neuvádzam dôvody, ale napísala som nie. A spustilo to desiatky správ, úžasných správ o tom, ako mať názor nemať deti je stále tabu. Priznám sa ostala som v šoku, pretože som to považovala za vybavenú vec, a keď ja mám okolo seba ľudí, ktorí ma akceptujú, predpokladala som, že je to bežné. Možno viac než bežné brať ženu ako slobodnú bytosť, a nevyvíjať na ňu tlak toho, čo sa smie a čo nie. Ale, stala sa asi chyba v mojom vnímaní. Lebo podľa správ, je spojenie "mala by a kedy už" ,dosť  bežná vec.

Strach. Povinnosti. Ukázať pred mužom a pred rodičmi, že ste schopná porodiť a vychovať dieťa. Vaša maternica a vaječníky sú zdravým nástrojom a vy, raz porodíte dieťa. Bude krásne po vás, bude múdre po otcovi a starý rodičia ho vezmú na zmrzku. Ale aj nie...Možno len chcú mať pocit, že vy máte pocit, že je čas. Už je čas. Lebo aj sesternica...Aj bratranec. A vy? Vy chcete byť žena, len žena. Bytosť, ktorá proste žije! Je svoja a nechce naozaj nechce, vnútorne je presvedčená, že nechce! Ale, čo keď sa mýlite, čo keď tam s tou placentou vyjde človek, čo vás naplní...Lebo to sa tak hovorí, to sa tak traduje. Tradičná rodina. Vy žena, on muž, to dieťa. Tak to má byť. Od veky vekov. A vy stojíte s tým obrazom v hlave a bojíte sa povedať proste povedať NIE. A pritom máte na to právo. Ako žena, ako slobodná bytosť...

A tak dokola sa vám to točí v hlave. Dokola sa vás niekto pýta. A vy viete už odpoveď, vy ju proste tušíte, ale cez kútiky úst precedíte "však neboj, bude bude..."

....

Vysvetlím vám, kto som a prečo sa vám možno tieto riadky nepáčia. Som Lucia, narodila som sa ako jedináčik. Rodinu si nechám na inokedy, pretože vás nechcem zhroziť a odplašiť. Narodila som sa žene, ktorá vo mne podporila to najlepšie a to najkrajšie, čo mohla. Urobila zo mňa bytosť- ženu, ktorá sa smela rozhodnúť pre čo chcela. Mamka sa nepýtala, neriešili sme nikdy, čo sa má a čo nie. Neriešili sme nároky, nečakala odo mňa, že som dieťa a mám sa postarať. Boli sme parťáčky... A dala mi do života niečo, čo ma uistilo, že som žena, ktorá bude mať hodnotu aj bez toho, aby som rodila deti.
"Lucinka, si krásna múdra, a netráp sa nejakým potomkom, nie je to dôležité. Musíš v živote robiť to, čo teba napĺňa."
Moja mama nechcela vnúčatá. Milovala moje obrázky, velebila Bumpkina a ja sa stavím, že si predstavovala na dôchodku s nami biznis! Neskutočná žena a poviem vám, dalo mi to veľmi veľa. Dalo mi to možnosť sa rozhodnúť. Byť svoja. Mať svoje vlastné rodidlá pod kontrolou.
Pretože mám za dva mesiace 36 rokov a ja naozaj necítim mať potrebu splodiť dieťa. Naozaj necítim ho držať v náručí, naozaj necítim potrebu voňať mu vlasy a zaboriť nos do malých prstíkov.

Prepáčte ak som tým niekoho pobúrila. Milujem deti, rada s nimi štebocem, sú to najčistejšie bytosti, sú pre mňa inšpiráciou a rada sa postarám aj o to vaše. Ale naozaj, k rodeniu a plodeniu mám menej emócií než k vegan párkom. To som použila včera a použijem to znova.

Myslím si, že ak toto čítajú maminky, možno si povedia, že aj oni to tak mali, ale POTOM sa to stalo a nemenili by. Ano, ja vám to verím, ale my ostatné nemáme POTOM.  My sme sa ocitli v úplne iných emóciách, kedy si užívame seba samé. Kedy chceme letieť všade možne, žiť a liečiť sa. Lebo možno práve preto nechceme mať deti, že možno v tomto živote sa chceme vyliečiť...Chceme pochopiť svoju ženskosť a chceme byť len a len svoje. Bez toho, aby nás niekto posudzoval, koľko jedincov mu dáme. Lebo keď nie, neľúbi nás. Nechce nás...Lebo kompletná rodina je základ...

Vo svojom živote som mala šťastie, že mám pri sebe muža, ktorý je ešte dieťa a netuží po deťoch. Lieči sa, chce tvoriť, chce pracovať na sebe. A má na to právo, je to tiež jeho voľba a ja nenamietam. Bol by z neho ale dobrý tato, viem to.

Ak sa pýtate, kto sa o nás postará, keď budeme starí, je hlúpe si myslieť, že práve preto sa deti majú robiť. Posunúť na nich zodpovednosť, dlh, očakávania. Deti sa predsa plodia z lásky a toto s láskou nemá nič. A ako som včera písala na instagrame- v starobinci sa možno stretneme spolu. Vy odložení a ja bezdetná. S tým istým osudom.

Naše životy si tvoríme ako najlepšie vieme. Naše rozhodnutia z nás nerobia menejcenné, ani horšie. Ostávame ženy aj bez detí, tvoríme niečo iné, tvoríme seba...Sme. Jedna. Druhá. Tretia... Prosím teda, netlačte na nás, keď my máme iné plány. Aké? Do toho vás nič! ♥

Milé kamošky, tento článok ukončím tu. Nechám nech ho predýchate a verte,  nepísala som ho so zámerom niekoho uraziť. Písala som ho pre nás, čo stále nevieme, čo je dobré a správne, čo sa sem tam pasujeme a hľadáme, aká je vlastne naša úloha v živote. Milé ženy, sme úžasné a vyberme si úlohu ozaj srdečne, bez nátlaku okolia. Jediný, kto môže mať od nás očakávania sme my samé....

♥

PS: tento článok pridávam hlavne preto, že na instagrame príbehy po 24h zmiznú a ja si chcem včerajšok pamätať, lebo je to dôležité