Hovorí sa, že ženy majú radi spoločnosť. Vziať kamošky, vziať frajera, vziať rodinu. Kamsi. Kdekoľvek, ale tráviť čas spolu. Mňa to niekedy otravuje. Ozaj, neberte to v zlom, ale byť sám, je niekedy ako meditácia. Samota je veľmi liečivá a dokáže človeka nakopnúť inšpirovať.
Preto som bola rada, že titul "Hotel Transylvánia číslo 3", Bumpkina vôbec neohúril.
Úplne ho chápem. Myslím, že ten otecko, čo vedľa mňa včera sedela aj so svojimi deťmi, asi 2x zachrápal. Ale nechcem mu krivdiť, možno to bol druh smiechu. Existujú stovky druhov smiechu a toto mohol byť ten z kategórie chrápajúcich.
Pred filmom som zbehla do kníhkupectva a papiernictva. Asi chápete, že som skoro ten film zmeškala, pretože som za zabudla niekde medzi tými dvomi obchodmi a preveľmi uvažovala, čo vziať sebe a čo vziať ako darček. Vzala som teda radšej všetko ako darčeky, s tým, že možno si niečo nechám. Ako sa poznám nenechám si nič. Neviem prečo, to robím. Vlastne viem, keď som bola prváčka, moja mamka mi dala dobrú radu "Lucinka, nesmieš byť sebecká a musíš sa podeliť". Pochopila som to po svojom, a spolužiakom som rozdávala svoju desiatu. Asi tam to rozdávanie a darčekovanie má svoju podstatu...
Vrátim sa ale k tým nákupom.
Mám také čudné šťastie na veci, ktoré sú buď po jednom kuse, alebo sú nejak drobne poškodené a ja ich preto schmatnem. Asi mám na to čuch, vždy sa na to pozerám, že kto iný by to vzal, keď nie ja?!
A tak skicár s prasiatkom, pokrývané washi pásky a kniha o Angusovi Pianolovi so zahnutým rohom na obale, museli byť moje. Škoda, že za pôvodnú cenu. Slovenskí predavači úplne nechápu slovo "poškodený tovar a zľava". Kašlať na to. Nedostatky skoro nevidieť...a ja som ten človek, ktorý vlastne zjednávať nevie. Niekde na trhu v Turecku, by ma asi radi privítali :D
Okrem toho, som si z tých dnešných ciest priviezla veci pre seba. A tie už sú nepoškodené (akože nezáleží na tom ozaj). Zvonkohra nám cinká pri múre. Opiera sa o muškát, pláva vzduchom s tým malým čiernym vtáčikom, čo mi pripomína naše kreslenky. Bumpkin sa ma pýtal "načo" a ja že no, na zlé energie. Hneď po mojej odpovedi ma vyzval, aby som to zavesila niekam, kde to bude viac zvoniť :D.
Ach, som vďačná, že ma neberie ako šibnutú ženskú, čo tu zvoní po záhrade. Dokonca sa nečudoval ani knihe o vílach ...Tej sa zas kus čudujem ja, pretože to už je pre mňa len taká bludná a rozprávková literatúra na inšpiráciu. Prepáčte, veľa veľa vecí som videla, ale vílu ešte nie! Ozaj, toto je pre mňa ešte neprebádaná sféra, a keďže som znamením panna, čo nevidím, tomu neuverím.
Budem teda čítať, budem mať oči otvorené a dám vám vedieť.
Na záver, vám ešte chcem poďakovať za pozitívne reakcie k môjmu blogpostu o mne nematke. Veľmi si to vážim....a mocno ďakujem
mávam
lu.
Ja som rak...Tak,verím (ako račica vraj mám právo,tak si budem nahovárať,že to nie je psychickou poruchou :D ) :) :) :)
OdpovedaťOdstrániť