" ...maminka, je ešte dievčatko, a už sa tvári ako veľká slečna. V dave ľudí, hľadá svojich rodičov. Alebo len niekoho, komu by venovala som úsmev..."
Aj takto nejak na mňa pôsobí tá fotka. Priznám sa, ani netuším, kde som ju našla. Tuším v nejakej knihe. Maminka sa neznášala fotiť. Stále tvrdila, že je na fotkách hrozná a škaredá, Že keby mala vlasy ako Meg Ryan-ová, tak by bola krajšia a spokojnejšia. Ale spokojná bola napríklad vtedy, ak odviedla dobrú prácu...a jej práca bola aj pre mňa zaujímavá a možno aj vďaka nej tak milujem umenie.
Maminka celý život pracovala v múzeu v mojom rodnom meste-Novej Bani. Ako malá som tam behávala, nazerala na exponáty, otvárala a zatvárala vŕzgajúce dvere na kanceláriách. A vôbec mi to neprišlo, že raz by to mohlo skončiť.
Pohľady z okna do parku, s maminými kolegyňami, nikomu neprišli nebezpečné, že by som z tých veľkých okien mohla vypadnúť. Bol to večný okamih, kedy malá slečna mala veľké kamarátky.
Prežila som tam celé detstvo a neskromne priznávam, že mám na to najlepšie spomienky.
Vyrastať v prostredí, kde každý exponát má veľkú hodnotu je krásne. Vyrastať v prostredí, kde sa tá hodnota zapíše do vás, je ešte krajšie.
Dnes mi prišla kniha, ktorú múzeum vytvorilo. Je plná starých fotografií a zaujímavostí o tom malom banskom meste, po ktorom moja maminka chodila a hľadala ľudí, na ktorých sa môže usmiať.
Bolo ich veľa.
Niektorí za to stáli, iní vôbec, Taký je ale život. Špacírujete sa v ňom hore dole, pomaly a rýchlo...
Uložím si ju do tej knihy ako záložku.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára