Môj manžel sa po xtý-krát rozhodol nefajčiť. Klasickým cigaretám dal zbohom už dva roky dozadu a ako náhradu mal tú elektrickú dymiacu lokomotívu, ktorá mi celkom voňala. Išli do nej rôzne olejčeky s príchuťou a nebolo to vôbec zlé.
Až na to, že môj manžel- astmatik, sa postupne začal v noci dusiť a rána neboli o nič lepšie. Viete, mať nejaký zlozvyk to je fakt prú*er. Hlavne, ak ho máte 30 rokov, a v každej nervóznejšej chvíli po tom zlozvyku siahate, lebo však vás to stimuluje a ukľudní.
Rozhodnete sa ho odhodiť a postaviť sa mu, a každý deň vás to predsa len láme až vám tečú sliny a cítite prudké údery do hlavy.
Úplne to chápem a obdivujem. Zároveň ale musím priznať, že aj pre mňa je to náročné, lebo niekedy mám obavu, že sa môj muž rozkričí už len za to, že dýcham. A potom by som sa zase rozkričala ja, že on kričí, lebo ja som taká povaha, že si nenechám.
Mali sme dni, kedy sme dokázali kričať na seba aj 5x za deň. A viem, že ešte také dni prídu. Ale ak už nebude fajčiť a bude sa cítiť lepšie, budem za to naozaj vďačná. Nie kvôli sebe, ale kvôli nemu.
Nie je teraz šťastný.
Lebo každá veľká zmena má smutný začiatok.
Každý zmena vypúšťa tmavý hustý dym...
♥
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára