Vstávanie

...naučili sme sa vychutnávať chvíle a stávať skoro ráno.

Vstávať skoro ráno som nezabudla, kedysi to bolo takto každý deň. Do práce. Naskočiť kolegyni do auta a šup ho do korporátu. 

Boli to zvláštne časy, ale mala som ich rada. Dnes, po tých pár rokoch, čo pracujem na seba, môžem za seba povedať, že je to oveľa ťažšie ako v tom korporáte. Tá zodpovednosť, to, že len moje ruky sú zodpovedné za to, aký stav účtu bude začiatkom mesiaca. Je to niekedy desivé, lebo máte pocit, že musíte pracovať 24 hodín denne...

A preto sa teším, že chodíme von, vstávame skoro a chytáme krásy do náručia ♥

 

 

 

Chytala vietor

Dnes ráno som mala nastavený budík na 5.30. Keď zazvonil, zistila som, že je vonku ešte fakt tma, a že asi toho veľa nenafotím. Tak som si ešte ľahla, a išla von až o nejakú hodinu a pol neskôr.

Kráčala som ovešaná foťákom a statívom a pán, ktorý išiel venčiť svojho psa sa na mňa neustále obzeral. Pridal do kroku a ja som si uvedomila, že ten statív vyzerá trochu ako zbraň. Pán sa teda stratil kdesi medzi domami a ja som spokojne rozložila svoje veci na poli.

Poviem vám úprimne, že fúkal vietor trochu viac než sa mi páčilo, ale napokon to bolo skvelé počasie k tým mojim dlhým šatám...

Keď máte v hlave obrázky- počasie dobré či zlé- nemôžete ich len tak odložiť.

Vlastne môžete, ale to by ste potom neboli ako ja :)

 

Nespím lebo vidím

 Je to už niekoľko dní, čo zle spím. Vidím stále pred očami obrázky a neviem to nejak zastaviť. Dnes som si kúpila nejaké vitamíny a skúsim, či bude tých obrázkov nebude menej pri zaspávaní. Ja som človek, ktorý je na inšpiráciu veľmi citlivý a som ako chodiaca špongia. Neustále premýšľam, čo by som fotila, tvorila, kam svoje umenie posunúť...

Ešte sa mi nestalo, aby som bola z vlastného umenia a tvorenia taká unavená. Viem, som workoholic, ale keď toľko pekného je okolo mňa. moje oči sú tak vďačné za tie jednoduché krásy okolo. Užívam si vychádzky a snažím sa zaznamenať každý kúsoček času, ktorý tam strávim...Až zistím, že vlastne nonstop pracujem :D Takže skúsim sa na chvíľu zastaviť. Ale ešte pred tým vám ukážem krásy z môjho foťáka.

Mne sa páčia preveľmi ♥

Mestké dievča

 Minule som dostala takú otázku, že či by som neurobila odporúčania na detské knihy, ktoré mám rada.

Tak som zalovila v pamäti a poslala správu o tých, ktoré mám ozaj rada. Zároveň som si ale uvedomila, ako som dávno žiadnu nečítala.

Môj nočný stolík je plný kníh o prírode, stromoch a kvetinách. Asi to súvisí aj s tým, že som začala behať po chotári s foťákom a nejak sa v tej tematike motám...

Klamala by som, ak by som povedala, že ma to nebaví. Nie som botanik a nikdy som netúžila žiť v prírode. Ale čím viac sa túlam, čím viac uvažujem nad tým, kam so svojim životom, cítim tam spojenie.

Cítim, že mestské dievča je preč. Aspoň zatiaľ, kým všetky tie knihy o prírode prečítam. A potom sa uvidí. Je skvelé mať stále možnosť niečo objavovať. Dokonca aj seba samého...

PS: môj blog navštevuje nenormálne veľa ľudí zo Švédska a Ameriky. Nerozumiem tomu a núti ma to zamyslieť sa, či by som nemala pár riadkov napísať po anglicky. Je to zvláštne, pretože som mala pocit, že sem chodí iba hŕska ľudí a tie dosahy do zahraničia ma prekvapujú ♥

Po ceste

 Keď sa vydáte na cestu a dlho idete, vrátite sa z nej napokon ako iný človek.

Ďakujem Kukajkám, že nás prekvapili návštevou a prerušili naše zabehnuté chodníčky.

Výlet na Katarínku som si neskutočne užila. Bol to môj "sen"- tam ísť asi 10 rokov. Stále, keď sme tadiaľ s manželom prechádzali, sme si vraveli, že raz tam určite pôjdeme. No, akosi sme čakali až do včerajšieho dňa, a úplne to do seba zapadlo... Že prečo sme tam vlastne nešli skôr.  

Sľúbili sme si, že vymyslíme s Kukajkami ďalší výlet, nejakú tú cestu, ktorá nás zase kúsok zmení k lepšiemu.